Vrcholový, úspešný športovec a tím ?

V súčasnej dobe často počúvam názory, konštatovania, či otázky typu „Už to nie je také, ako keď boli naši majstrami sveta v hokeji.“ „Prečo nemáme takých úspešných športovcov ako v minulosti ?“

Doba, v ktorej žijeme, každým rokom posúva svoje možnosti v mnohých smeroch vpred, a my si rok, čo rok hovoríme, že už je takmer v stave neobmedzenosti.

Možnosti využívania voľného času detí sa každým rokom zvyšujú najmä z hľadiska technologického pokroku. Smartfóny, PC, internet, soc. siete, herné konzoly, či rôzne aplikácie výrazne vstúpili do priestoru, ktorý v minulosti slúžil výlučne na pohyb, hry s kamarátmi, stavanie bunkrov, lezenie po stromoch a rôzne iné outdoorové činnosti.

Deti sa samé bez chatovania, telefonovania dohodli, rozhodli, čo budú robiť. Určovali si pravidlá a mali svoj slobodný priestor pre vyjadrenie vlastného názoru „face to face“. Tieto činnosti v minulosti boli prirodzené a vyplývali z vtedajších podmienok doby. Dá sa povedať, že minulé technologicky „obmedzené“ možnosti doby sa starali o prirodzený rozvoj kreativity, zodpovednosti, komunikácie, motoriky, vzťahov, budovanie celkového charakteru detí.

Postupom rokov sa prirodzené „pravidlá detskej premávky“ vytratili.

U detí v minulosti prevládali neorganizované pohybové aktivity nad organizovanými. Momentálne doba pre deti dospela do časovej organizovanosti. Prirodzená možnosť výberu a voľnosti sa z ich životov vytratila. Môžeme vidieť, ako má väčšina detí striktný denný harmonogram škola, krúžky, domáce úlohy, hygiena a spánok. A pokiaľ si nájdu nejaký priestor pre seba, väčšina zvykne tráviť čas na sociálnych sieťach, ktoré prebrali iniciatívu nad prirodzeným pohybom vo voľnom čase.

Aký to má súlad so športom a dopadom na vrcholový šport ?

Príklad: Zlatá medaila na MS v hokeji 2002 bola znakom úspešnej generácie našich hokejistov. Väčšina z nich začínala s hokejom na ulici, jazere, kedy sa sami a bez trénera naučili korčuľovať a hrať hokej. Doba, v ktorej vyrastali, im to prirodzene umožňovala. Keď popri základnej, či strednej škole začali chodiť do hokejového krúžku, už vedeli korčuľovať, narábať s hokejkou, resp. mali vybudovaný určitý motoricko-kondičný základ. Zároveň účastníci hokejových tréningov z ulice už vedeli ako sa rozdeliť, podporiť a medzi sebou komunikovať. Na základe toho mal aj tréner oveľa jednoduchšiu prácu pri výchove, tréningu a zostavovaní tímu. Častokrát chalani po tréningu absolvovali ešte inú neorganizovanú športovú aktivitu, kde rozvíjali ďalšie schopnosti, ktoré boli pre ich šport prínosné.

V súčasnosti sa u detí nenachádza prirodzený, neorganizovaný športový vývoj. Častokrát ich rodičia privedú napr. na krúžok hokeja bez toho, aby vedeli čo i len stáť na korčuliach a narábať s hokejkou. Pre trénerov je to náročnejšie, pretože prvotne musia klásť oveľa väčšie úsilie na rozvoj základných činností. V dnešnom digitálnom svete sa vytráca prirodzený kontakt medzi ľuďmi a s ním spojené budovanie komunikačných schopností. Aj v rámci budovania vzťahov a komunikácie v tíme je oveľa dôležitejšia úloha trénera. Jeho prístup by mal spočívať v trpezlivosti a utíšení svojho ega, ktoré často chce prebrať iniciatívu, kritizovať, zakazovať či negatívne nálepkovať činnosť rozvíjajúceho sa mladého športovca. Mal by dbať v prvom rade na rozvoj vnútorného pocitu radosti z činnosti a neklásť tlak na výsledok, ktorý nie je u mladých športovcov prvoradý. S postupným rastom a vývojom približne od 11 roku života je vhodné klásť dôraz aj na vonkajšie atribúty týkajúce sa konkrétnej športovej činnosti ako je napr. výsledok.

Keď rastie strom, v prvom rade si buduje koreňový systém (vnútorný pocit radosti z činnosti, charakter, zodpovednosť) a až potom sa postupne začína rozvíjať kmeň a koruna stromu (tlak na výsledok, góly, výhry…).

U detí je prirodzená hravosť, tak im ju neberme a vytvorme im priestor, ktorý im doba v minulosti prirodzene dávala. Hravosť, kreativita, možnosť urobiť chybu a nekritizovať, ale naopak podporiť, nechať priestor na proces učenia a zlepšenia.

Pre rodičov platí pravidlo: Vychovávaj, podporuj, pýtaj sa, ale netrénuj, na to je tréner.

Úloha rodiča by mala spočívať v podnecovaní, inšpirovaní, resp. spoločnom aktívnom trávení voľného času, čo v dieťati podporí vybudovanie si vnútorného vzťahu k pohybu a zdravému životnému štýlu.

Osobne som presvedčený, že potenciál detí k tomu, aby z nich boli kvalitní vrcholoví športovci je minimálne taký ako v minulosti. Je potrebné starať sa o prostredie a podmienky, ktoré v nich vytvoria vnútorný pocit radosti z činnosti, pretože ten je dlhodobo udržateľný.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *