CHCEM VYHRAŤ !!!

Výhra je cieľom určite každého športovca. 

Ale, čo sa stane v momente, keď športovec vyhrá alebo naopak prehrá ?

Práve táto otázka rozdelí športovcov na dve odlišné skupiny. Inšpiratívne by som prvú skupinu nazval pozlátková a druhú cukríková.

Keby Vám niekto dal na výber z dvoch cukríkov. Prvý by bol v obyčajnom obale, no zloženie by bolo z kvalitnej Belgickej čokolády a druhý by mal lákavý obal, no samotný cukrík by bol z nekvalitnej čokolády. Ktorý by ste si vybrali ?

Pozrime sa na môj prenesený pohľad v kontexte športovcov. Do pozlátkovej skupiny patria športovci, ktorí vykonávajú daný šport prvotne kvôli pozlátku (výhra, úspech, peniaze, góly, sláva). V cukríkovej skupine sú športovci, ktorí v prvom rade milujú konkrétnu športovú činnosť (baví ich hrať, trénovať, zlepšovať poznatky a pracovať na vlastnom progrese) a zároveň chcú od danej činnosti aj vonkajšie činitele. V mojom poňatí majú vybudovanú kvalitu cukríka a následne sa šperkujú pozlátko resp. obal cukríka.

Aký je rozdiel v týchto dvoch skupinách ?

Z hľadiska cieľovej položky a prvotnému presvedčeniu dosiahnuť (napr. 1. miesto) bude športovec z pozlátkovej skupiny robiť všetko preto, aby to prvé miesto dosiahol možno aj za cenu neetického konania (doping, úplatky). Prvotná motivácia vychádza z okolia, ktoré nemá pod vlastnou kontrolou. V prípade neúspechu či nedosiahnutiu svojho cieľa jeho tendencia k pokračovaniu a zlepšeniu bude nízka, pretože nemá vybudovaný „cukrík“ predstavujúci emočnú väzbu k činnosti. 

Na druhej strane je ten športovec, ktorý má rád tréning, pracovanie na posúvaní svojich hraníc, skrátka ho baví daná športová činnosť. Motivácia k činnosti vychádza z jeho vnútra, čo dokáže ovplyvniť. Takýto typ športovca nebude mať až taký problém na ceste k dosiahnutiu a obhájeniu cieľa či víťazstva. V prípade, keď športovec zistí, že cieľ ktorý si stanovil bol príliš vysoko a nedokáže ho dosiahnuť, tak v ňom stále zostane ten „cukrík“ – pocit radosti z danej športovej činnosti. Chcem povedať, že síce z neho nebude majster sveta, alebo hráč prvoligového mužstva, ale aj napriek tomu bude môcť vykonávať daný šport s radosťou aj na nižšej výkonnostnej úrovni alebo ho bude využívať ako svoj voľno-časový koníček. 

Záverečné zhrnutie:

Na to, aby sme mali kvalitných športovcov je potrebné pri ich výchove prvotne dbať na „cukrík“ – emočnú väzbu k procesu. Každý predsa nemôže byť majster sveta, či úspešný prvoligový hráč, ale to neznamená, že daný šport má prestať vykonávať. Predsa môže svoj obľúbený šport vykonávať minimálne vo svojom voľnom čase ako „hobík“ resp. rekreačný športovec.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *